Dr. Richard Richter si predstavil prstenec z hrubého čreva priadky morušovej, ktorý by sa mohol zaviesť do maternice a nakoniec ho aj vyrobil.
O niekoľko rokov neskôr, v polovici rokov 1920, Karl Prust a Ernest Graefenberg prezentovali metódy založené na podobnej myšlienke. Prust tiež navrhol riešenie spojené s priadkou morušovou s tým, že ho doplnil o sťahovací pásik a o sklenený gombík, ktorý kryje kŕčok maternice. Graefenberg zamenil Prustov sťahovací pásik za strieborný drôtik. Neskôr prstenec ovinul striebrom. Striebro sa však neosvedčilo ako spoľahlivá metóda, preto Graefenberg nahrádzal striebro inými kovmi, okrem iného „Nemeckým striebrom“. Vďaka tomu sa pomer tehotenstiev znížil o 1,6 % a táto metóda sa postupne rozšírila do Veľkej Británie a britských kolónií.
Počas druhej svetovej vojny sa vývoj antikoncepcie spomalil. Nemecko a Japonsko dokonca počas vojny zakázali používanie antikoncepcie.
V roku 1949 však na scénu nastúpila Dr. Mary Haloton, ktorá pokračovala vo výskumoch antikoncepcie založených na teóriách priadky morušovej. Ona si tento aparát omotala okolo prsta a natlačila do želatínovej kapsule, ktorú si následne zaviedla do maternice, kde sa želatínová hmota roztopila na tekutinu a rozpustila sa. V kruhu užívateľov tejto metódy bol pomer tehotenstiev iba 1,1 %.
V nasledujúcich rokoch existovali rôzne lekárske záznamy o úspechu pomôcok, ale keďže pri odstraňovaní drôtiky často spôsobovali infekcie, začali ich do maternica zavádzať bez drôtika, čo spôsobovalo problémy ich následného odstránenia a otázku, či ešte je, alebo už nie je v maternici.
V roku 1960 Dr. Lazar Margulies vytvoril nový typ rolovaného telieska, ktoré bolo vyrobené z polyetylénu. Táto metóda vyriešila problém odstránenia telieska, pretože tvar kotúčika uľahčil jeho odstránenie z maternice.
V roku 1962 Dr. Jack Lippes predstavil svoje vlastné vyvinuté vnútromaternicové antikoncepčné zariadenie, ktoré sa neskôr stalo známym ako Lippes Loop. Bol to jednoduchý plastový nástroj, ktorý sa vyrábal v rôznych veľkostiach. Veľkosť, ktoré bola odporúčaná, závisela od toho, koľko pôrodov mala žena za sebou. Aparát nebol nákladný, a ľahko sa aplikoval i odstraňoval, preto sa stal rýchlo veľmi populárnou formou vnútromaternicovej antikoncepcie. V priebehu niekoľkých rokov sa aj iný pokúšali vynájsť podobné aparáty. Niektorí úspešne, u niektorých sa vyskytli komplikácie.
Rok 1969 bol zaujímavým rokom v objavoch IUD.
Po zisteniach, že u niektorých žien vedie vnútromaternicové teliesko ku krvácaniu, začal Dr. Howard Tamut pracovať na zmenšení veľkosti týchto pomôcok a vytvoril antikoncepciu v tvare písmena T, ktorá, hoci je v tele tolerovaná, prinášala až 18 % nú mieru tehotenstva., ktorá bola považovaná za vysokú.
V tom istom roku, Dr Jamie Zipper, experimentujúc na králikovi, zistil, že ak pridá medený drôt na jeden z vajcovodov, tak strana obsahujúca medený drôt účinnejšie zabráni oplodneniu, kým v prípade druhého tak nie je.
Tento objav bol dôležitým prelomom v oblasti pôsobenia medi v antikoncepcii.
V roku 1971 spoločnosť A.H. Robins Company uviedla na trh IUD s názvom Dalkon Shieln, ktorý po troch rokoch stiahli z obehu z dôvodu zle navrhnutého odstraňovacieho aparátu, ktorý by mohol viesť k zápalu panvy a následne k neplodnosti. Po týchto správach popularita IUD klesla a mnoho výrobkov bolo stiahnutých z trhu. V USA ostal iba ten Scommegneho „T“.
V roku 1988 sa objavila nová forma IUD, Copper T 380A, ktorá sa prejavila ako efektívnejšia.
Vďaka efektívnemu toku informácií a čoraz viac si uvedomujúcemu správaniu sa žien, sa môžu ľahšie informovať o rôznych metódach antikoncepcie. Aj vďaka tomu sa už dnes nemusia báť vnútromaternicových foriem antikoncepcie. S 21. storočím sa na trhu objavuje čoraz viac foriem vnútromaternicových antikoncepcií, ktoré už zaručujú účinnú ochranu voči neželanému tehotenstvu. Takýmto je aj bezhormonálna vnútromaternicová antikoncepcia na báze medi.
